V osemdesiatych rokoch sa experimentovalo s mnohými vecami, no Volkswagen vytvoril Polo Sprint so zadným náhonom a motorom typu boxer z Transportera.

V osemdesiatych rokoch Volkswagen nebol len strohým výrobcom spoľahlivých vozidiel, ale miestom, kde inžinieri dostali vzácnu slobodu snívať s otvorenými očami.

Výsledkom tohto snaženia bol projekt Polo Sprint, ktorý mal ambíciu prepísať pravidlá triedy malých áut a postaviť sa do rany vtedy neohrozenému francúzskemu kráľovi, Renaultu 5 Turbo. Keď v roku 1981 prišla na trh druhá generácia Pola, svet ju prijal ako rozumnú a praktickú voľbu pre každodenný život. Nikto vtedy netušil, že v útrobách vývojového centra sa pripravuje beštia, ktorá mala toto vnímanie roztrhať na kúsky.

Segment malých vozidiel v tej dobe prechádzal divokou premenou. Éra hothatchov bola v plnom prúde a výkonné verzie mestských kompaktov dokazovali, že aj na malej ploche sa dá rozohrať veľké divadlo. Volkswagen však cítil, že len vylepšovanie predného náhonu stačiť nebude. Inžinieri dostali zadanie zobrať civilné Polo a urobiť z neho technologický manifest, ktorý ukáže svetu, čo všetko značka dokáže, keď zahodí tabuľky a rozpočtové obmedzenia. Keď sa Polo Sprint v roku 1983 ukázalo na frankfurtskom autosalóne, divákom padali sánky. Nebolo to len rýchlejšie Polo, bolo to úplne iné auto, ktoré popieralo všetko, čo všetci o tomto modeli dovtedy vedeli.

To najradikálnejšie sa udialo pod plechmi. Zabudnite na motor vpredu. Konštruktéri sa rozhodli pre odvážny rez a pohonnú jednotku presťahovali dozadu, priamo nad zadnú nápravu. Toto riešenie nebolo len hrou na efekt. Pri tak masívnom výkone, aký do auta plánovali vtesnať, by predné kolesá jednoducho rezignovali. Museli by totiž auto súčasne riadiť aj ťahať vpred, čo by pri nízkej hmotnosti viedlo len k dymu z pneumatík a neovládateľnosti. Presunom ťažiska dozadu však Polo Sprint získalo trakciu, o akej sa jeho konkurentom ani nesnívalo. Zadné kolesá sa pri akcelerácii zahryzli do asfaltu s takou vervou, že stabilitu auta by mu mohli závidieť aj drahšie športové kupé.

Zaujímavé je, že toto usporiadanie podvedome odkazovalo na korene Volkswagenu. Motor vzadu a nádrž vpredu. To bol recept legendárneho Chrobáka, no tentoraz v modernom, dravom balení. Srdcom tohto experimentu sa stal 1,9-litrový štvorvalcový plochý motor, teda boxer, ktorý ste vtedy bežne stretli v úžitkovom Transporteri T3. Tu sa však jeho pokojná povaha skončila. Inžinieri ho vyzbrojili mechanickým kompresorom G-Lader, ktorý bol v tej dobe ešte v štádiu prísne tajného vývoja. K tomu pridali medzichladič stlačeného vzduchu a vstrekovanie Bosch Digijet. Celý tento orchester sily krotila upravená päťstupňová manuálna prevodovka, ktorá posielala výkon na cestu s chirurgickou presnosťou.

Podvozok bol kapitolou samou o sebe. Pôvodná platforma Pola nikdy nepočítala s tým, že by mala byť poháňaná zozadu. Konštruktéri museli doslova čarovať. Použili zadnú vlečnú nápravu, ktorú totálne prekopali a osadili na ňu náboje kolies z väčšieho Passatu, aby zvládli masívny príval krútiaceho momentu. Polo Sprint nielenže vystrelilo z nuly na stovku za približne osem sekúnd, čo bolo v roku 1983 ako z ríše snov, ale dokázalo letieť po diaľnici rýchlosťou presahujúcou 200 km/h. V čase, keď bežné mestské autá končili s dychom niekde pri 140-ke!

Keď sa na toto auto pozriete, hneď vidíte, že nejde o nákupnú tašku. Rozšírené blatníky museli ukryť širší rozchod kolies, čo dodalo karosérii svalnatý, prikrčený postoj. Aerodynamické doplnky na nárazníkoch pri rýchlostiach nad 180 km/h držali toto ľahké auto pevne pri zemi. A tá farba! Výrazný oranžový lak kričal do sveta, že toto je niečo výnimočné. Interiér bol rovnako excentrický. Prístrojová doska potiahnutá fialovým velúrom možno dnes znie bizarne, ale vtedy definovala odvahu a snahu odlíšiť sa od šedej konvencie. Čo je však priam neuveriteľné, inžinieri dokázali motor vzadu upratať tak šikovne, že v kabíne zostali štyri plnohodnotné miesta na sedenie. Daňou bol síce takmer neexistujúci kufor, ale koho by to trápilo?

Polo Sprint na cestách priam excelovalo. Doboví testovací jazdci, ktorí mali to šťastie sadnúť si za volant, neskrývali nadšenie. Trakcia a schopnosť vyletieť zo zákruty bez náznaku neistoty boli niečím, čo v triede malých áut dovtedy neexistovalo. Okamžite sa začalo špekulovať, či Volkswagen nechystá útok na svetové rely alebo aspoň limitovanú sériu pre najväčších fajnšmekrov. Fascinácia verejnosti bola obrovská, no Wolfsburg zostával vo vyjadreniach opatrný.

Nakoniec však tento nádherný projekt narazil na neúprosnú stenu reality. Sériová výroba by bola nočnou morou. Karoséria Pola by si vyžadovala také hlboké zásahy, že by sa výrobná linka musela prakticky postaviť odznova. Navyše, polovica 80. rokov priniesla prísnejšie bezpečnostné a emisné normy, ktoré by celý tento technický šperk neúmerne predražili. Do hry vstúpila aj interná politika. Volkswagen už mal svoju ikonu, Golf GTI. Riskovať, že by ho extrémne Polo Sprint zatienilo, bolo z marketingového hľadiska príliš nebezpečné.

Hoci Polo Sprint nikdy nezišlo z výrobnej linky v tisíckach kusov, jeho odkaz zostáva nesmrteľný. Volkswagen ukázal svoje dravé ja a dokázal, že aj racionálne mestské auto môže mať srdce pretekára. Sprint zostáva jedným z najfascinujúcejších „čo by bolo, keby“ v dejinách automobilizmu. Tie najlepšie veci vznikajú vtedy, keď sa inžinieri prestanú báť a začnú tvoriť čistú radosť. Aj po desaťročiach je toto oranžové Polo symbolom éry, kedy bolo dovolené experimentovať, posúvať hranice a snívať o aute, ktoré by v mestských uličkách rozohralo skutočné rely.