ROZHOVOR: Martin Židuljak dáva nový život starým Transporterom. Ale tak, aby to nebolo príliš vidno.

Ahoj, v prvom rade ďakujem. Už od veľmi mladého veku som bol vedený k láske k autám, za čo vďačím mojim rodičom. Vždy sa mi páčili staršie autá, oblé tvary, nostalgický nádych a špecifická vôňa. Keďže VW transportery u nás veľmi v minulosti neboli, začal som tým, čo bolo dostupné a páčilo sa mi najviac. Moje prvé auto bol Trabant, ktorý som náhodne objavil ako 10-ročný pri bicyklovaní sa po sídlisku. Zaľúbil som sa na prvý pohľad a už nebolo cesty späť, pri jednom kuse to ani zďaleka neskončilo. U nás v rodine sa hovorí, že toto spojenie nastalo už v čase pred mojím narodením, kedy moja tehotná mama roztláčala otca na ich Trabante, lebo im nefungoval štartér. 

Keď som prvýkrát zbadal v časopise fotku VW transportera (model T1), pravdupovediac sa mi zmenil život. Bolo to v čase, keď som ešte chodil na základnú školu. Fotku z časopisu som si vyvesil do izby a každodenne som sníval. Približne v tomto období prišiel do môjho života zázrak – dve ulice od nášho bydliska som pri prechádzke objavil pri bytovke prikryté auto, ktoré nenápadne pripomínalo starý VW bus. Vzhľadom na počet starých busov na Slovensku by to bolo takmer nemožné a myslel som, že iba fantazírujem, ale opak bol pravdou. Pod plachtou sa skrýval VW T2 z roku 1971, ktorý slúžil starému pánovi po dlhé desaťročia. Vtedy som sa už zaľúbil definitívne a po približne 8 rokoch pokúšania sa o kúpu tohto busa som sa stal jeho majiteľom a jazdím na ňom aj dnes. 

Čím staršie, tým lepšie. Zaoberám sa najmä prvou a druhou generáciou, ale raz za čas sa u mňa vyskytne aj model T3. Na krátky čas som raz okúsil aj T4, ale to už bolo na mňa veľmi moderné. 

Tieto myšlienky som začal mať asi ako tínedžer, kedy sa už človek zamýšľa nad svojím budúcim zamestnaním. Práca s autami ma bavila a láska k busom rástla, ale nevedel som si predstaviť, či by v našich končinách bolo niečo také možné. Vtedy som si myslel, že by som sa kvôli takejto práci musel asi jedine presťahovať niekam do Ameriky. 

Staré busy hľadám naozaj kdekoľvek. Za roky pohybovania sa v tomto odvetví som spoznal veľa podobných nadšencov, členov klubov, prípadne som objavil miesta, kde tieto špeciálne vozy hľadať. Dokonca sa mi čoraz častejšie stáva, že sú mi staré transportery ponúkané, prípadne raz za čas obdržím tip (za ktorý vždy rád odmením), kde sa takéto auto nachádza, prípadne iné informácie, ktoré môžu viesť k záchrane ďalšieho kusu. Treba ale brať do úvahy skutočnosť, že modelov T1 a T2 sa dochovalo nie veľa a nájsť bus v predrenovačnom stave (čo preferujem) nie je vždy úplne jednoduché. Preto moje hľadanie nemá hranice a na lokalite nezáleží. 

Ako vyzerá proces príbehu auta závisí od konkrétneho auta, vždy si vyberiem bus, ktorý sa musí páčiť mne a musím tam vidieť potenciál. Väčšinou „postavím“ auto pre seba, užijem si ho nejaký čas, následne mu nájdem nového majiteľa a pustím sa na ďalší projekt (samozrejme výhradne v rámci prvej a druhej generácie VW transportera), ktorý opäť opravím podľa mojich predstáv. Špecializujem sa najmä na pôvodný stav a patinu – pre mňa majú tieto autá najväčšie čaro práve v takomto autentickom vzhľade a preto sa snažím zachovať čo najviac pôvodného laku a originálnych dielov, samozrejme v rámci možností tak, aby to bolo bezpečné a legálne. 

„Už to len nastriekať a budeš to mať krásne.“ Túto vetu počúvam denne, dokonca som istý čas na aute mal nálepku s textom: Nie, toto auto nebudem lakovať. Nepomohlo. :) 

Je to samozrejme o kompromisoch. Mechanickú časť áut vždy opravím a pripravím tak, aby bolo možné na transporteroch bežne bez problémov jazdiť a nebáť sa vybrať aj na ďalekú cestu. Vonkajší vzhľad je aspekt, na ktorom mi pri kúpe vždy záleží najviac, aj keď to tak pri pohľade na moje vozy možno nevyzerá. Som zaťažený na pôvodný lak a nedokonalosti k nemu patriace, ktoré často hovoria o ťažkom živote takto starého vozidla. Zvyčajne však s patinou prichádza aj kopec hrdze, ktorá už prekračuje prípustné medze a je potrebné plechy opraviť. Mnoho ľudí si povie, že mať auto v patine je len lenivosť si ho nalakovať, ale doladiť opravené miesta k starému zvyšku vrátane vytvárania hrdze, štruktúr, škrabancov a nedokonalostí si pýta veľa času a kreativity, najmä ak má každá časť karosérie iný druh opotrebenia. 

Transportery prvej a druhej generácie sú dnes vzácne, aj napriek tomu, že ich bolo vyrobených milióny kusov. Zohnať akýkoľvek model je dnes možné, je to ale skôr otázka rozpočtu. Vo väčšine prípadov tu platí pravidlo – čím starší kus, tým má väčšiu hodnotu. Samozrejme, modely, ktoré boli najdrahšie už keď boli nové, si stále držia prvenstvo aj dnes. Ak porovnám dnešný trh a situáciu spred rokov, keď som ešte len o T1 sníval, je dnes týchto áut na predaj snáď dvojnásobok. Zásluhu za to nesie vlna busov T1 z Brazílie, ktoré sa tam vyrábali dlhšie a sú cenovo dostupnejšie. Kvalita nemeckého a brazílskeho modelu je však neporovnateľná a každému, kto kúpu transportera s brazílskym pôvodom zvažuje, odporúčam byť veľmi obozretný. 

Merch s výstižným sloganom „old volkswagens ruined my life“, s ktorým sa čas od času určite láskavo stotožňuje každý majiteľ starého volkswagenu. :) 

Veľmi ma baví prvotný proces, kedy sa usilujem o kúpu, práve vtedy cítim v sebe najväčší zápal. Keď sa raz za čas podarí nájsť barnfind alebo kus so zaujímavou históriou, to mi vie dodať obrovskú radosť a nádej, že ešte všetky staré autá nevymizli. Úžasný pocit tiež je, keď sa dokončený projekt pomaly prebúdza k “životu” a ty si doň môžeš sadnúť, naštartovať a spraviť prvé metre von z dielne.  

Istým spôsobom mám rád aj samotnú karosárčinu, ale nie na každodennej báze.  

Tá druhá možnosť. :) Som naplno oddaný VW busom, preto iné auto nevlastním. Používam ich na denné jazdenie, na výlety, dovolenky, a aj ako „pracanta“. Tieto modely sú neskutočne všestranné a je to pre mňa parťák do života na každý deň. 

Moje autá sú predovšetkým určené na to, aby robili radosť. Tú mi robí už len samotná jazda, či už klasická cesta do obchodu, alebo ďaleký roadtrip. Busy sa u mňa často striedajú, no momentálne mám jeden na denné jazdenie, ďalší na zrazy, iný zase chystám na letný trip, v ktorom bude napríklad aj kempová zástavba Westfalia podľa originálu z 50. rokov. 

Najďalej s VW busom som zatiaľ bol v Amerike, kde som kúpil T1 z roku 1959 s krásnou patinou a dobovými reklamami a cestoval som s ňou naprieč Kaliforniou. Čo sa týka Európy, zopár krajín som s transporterom už prešiel, ale stále mám do budúcna kopec plánov, kam sa vybrať. Najbližšie to bude toto leto – zo Slovenska plánujeme na viacerých busoch cestu cez Dolomity na Sicíliu, následne cez švajčiarske hory do Nemecka, Belgicka a Francúzska na najznámejšie VW-bus zrazy ako napr. Hessisch Oldendorf či European Bug-in. Rátam, že by sme sa mohli zmestiť do 10 000 km, ale na ceste s VW busom nikdy nevieš, čo ťa stretne a ako sa to celé nakoniec vyvinie.  

To je naša Naďa! Naďa od šteniatka vyrastala v obklopení starých volkswagenov a sú naozaj súčasťou aj jej života. Stačí, že z diaľky započuje zvuk otvárajúcich sa dverí a hneď naskakuje na miesto spolujazdca pripravená vyraziť. Tiež dokonale pozná zvuk motora a už v predstihu vie, keď sa k nám domov blíži bus. Často so mnou trávi čas aj v dielni, keď práve makám na busoch. Jasné, že Naďa s nami jazdí aj na dovolenky, a pre nás dovolenka znamená jedine starým VW, takže v busíku na cestách strávila snáď stovky nocí.